poetry:New web: www.fabisikpicture.com | NFTs | Opensea: RareViewPhoto
poetry
Spomienka na dievča s rumunskými koreňmi
Mala kukuč Juliette Binoche,
Pery a obočie jak Marion Cotillard,
Šarm a vlasy Moniky Bellucci,
Energiu a nadšenie Veroniky Khek,
Hlas a telo Jitky Ježkové,
Úsmev Petry Hřebíčkové,
Dotyky a sex appeal bohyne,
She was my personal Aphrodite.
Môj nektár, moja animé!
Zmes zelených očí a vláčnych pier,
Hebkých líčok a hlbokých … ..myšlienok
S vôňou kamilkového krému
stúpajúcou z jej nežných dlaní
vždy som mal tak trochu trému,
z tej trošku vystrašenej pani.
Čo z nej zas vypadne
na moju adresu.
Často sme sa vyhli dobrému móresu.
A bolo to potom tak búrlivé, že to ani nemohlo skončiť inak než búrlivo.
Bolestivo, ľútostne, zjazvenými a pokrútenymi dušami nás oboch.
A s trýznivou nevedomosťou čo s ňou dnes je a ako sa má.
Klárka; voňavá, hebká, nádherná, bojovná, bojácna i trochu šialená.
Máloktorá Češka je tak citovo založená a zmyselná.
Moje prvé vážne životné zlyhanie (jej neviem ktoré:)
Máme obaja domastené hlavy.
Ale jej meno aj tak bude to posledné čo vyslovím, keď raz budem naposledy vydychovať.
Chabá snaha splatiť morálny dlh.
Klári-láryfáry, musíme dať všetko do poriadku a byť konečne normálni v tomto pomýlenom svete.
Len už si na mňa nevymýšľaj tie obludné lži lebo tie všetko zničia, Drobček.
The lost project of Central Europe: Národná s(k)epsa
Pamätám sa
Pamätám sa, sedeli sme raz nad mestom,
tým z jednej a stých vežičiek,
keď po tvojich lesklých očiach preletel roj hviezdičiek.
Keď toho pána z nad Avony poslal som ti do uší,
keď sme trošku posunuli hrádzu toho, čo sa sluší.
Keď som sa dal objavovať zvody stehennej kosti
a geometrie tvojej dokonalej panvy,
a chvíľku prestal vylievať si na tento svet zlosti,
keď som vystrieľal len samé preradostné salvy.
Keď dužinatý čas otvoril nám dvere zo saharskej súše,
keď sme spolu našli jednu z cestičiek do ženskej duše.
A naplnili povesť toho kopca,
kde nad nami držala kríž nazaretská matka,
keď stačia len dva jazyky a zrazu zem je nám tu pod nohami tak príjemne vratká,
kde sa s nami všetko zatočilo a bola si aspoň na chvíločku tak prekrásne voľná,
kde po dlhých 500 rokoch ožila nám poézia
presladká... vrcholná…
Keď na tomto biednom mieste, čo odváži sa nazvať svetom,
sme sa slastne priopili jedným krátkym letom.
Tá planétka, kde úpenlivo ukrýva sa toľko ľudských slabostí,
kde dušu pred inými rozviažeš,
a dáky duševný mrzák
ti ju hneď tak rozmaže.
No a keď konečne ustali tu spory o tom, ktorá je dnes dekáda,
'ty nie si vôbec introvert, si ešte lepší než s‘ bol za mlada'
Dievča, stačilo to so mnou skúsiť.
'Vieš, žiadny iný muž ma nevedel tak vzrušiť.'
A že ich boli zástupy, povrchných machrov,
čo sa bez fantázie a trpezlivosti oddávali hriechu,
zatiaľ čo ja som doma sušil miechu.
No potom som objavil tvoje sa zvíjajúce telo,
a ty si na mne vykonala umelecké dielo.
Vyznanie Monice B
La madonna dell'Umbria, una bellezza mediterranea, una signora spettacolare, la figura geometrica perfetta, mia brunettissima, il mio giornale dell'amore, la mia seduzione, il mio stimolante sessuale, mia avventura di una notte, una partitura della mia vita, la mia partita di calcio, il miglior consiglio di Borsa Italiana, mia provocazione, mia sensazione, mia impressione, mia dolce confusione, mio ossigeno. Forza Monica! Une femme exceptionnelle. Io sono il tuo adoratore, io sono il tuo conquistatore! Je suis mannequin. Distinti saluti.
The Movement
FREE F(H)UC(G)KS
Resident Slump
"Make America c(g)r(e)a(t)p again."
Voľby 2020
Kde sa vzal, tu sa vzal,
niekde to vyňúral,
dve em el dé vo vačku má,
a je pán, a je král..
Ja som tam,
ja som v Cannes,
Slovensko v paži mám,
vínečka rozdávam,
smetiarov poznávam,
8 lájn za deň dám,
Monseigneur Michèle
volať sa nechávam,
po kokse jak strapaté decko
sa chovávam.
Len jednu dobrú radu ti dám:
strkaj nos len tam,
kde ťa nechávam.
The strong is a new sexy
Na ulici vidím devu,
kočiarik a na tričku má,
že vraj "The strong is a new sexy".
Prototyp a jedna z mála?
Prekladám si, po zľahnutí
by sa na mňa vykašľala.
A mala by kopec rečí o údajne závislých mužoch,
aby zakryla svoju nechuť starať sa o vzťah partnerský-
len rýchlo zahnúť do jednej zo slepých ulíc
krízou zmietanej modernej psychológie..
..tak, tak, končieva to občas veľmi nehezky.
Veď ony, ktoré dnes už vraj nepotrebujú muža,
tak ľahko priznali, na čo ho potrebovali dotera$.
Chcem už len masáže od žien, čo budú vždy milé a nemožu
kričať,
znova, znova, ešte raz a ešte raz.
A ak psi zas štekať začnú,
oznamujem: Že chcem ženu,
a už len silnú a sebestačnú!
Mocižrútky
Mal som chuť sa niečím malým omámiť,
keď celkom vážne oznámila,
že "láska je nenávisť",
v hlave stále mám ten futbalový tréning,
kde dobrý kamoš povedal mi,
"už posloucháš na slovo, už se můžeš ženit".
A nebudeš mě pořád fotit!
"Martine...
je v tobě ďáblík, který nedokážu zkrotit".
Máš konečne dospieť, vraví rada niečo,
len nedovoľ si žene rieknuť niečo liché,
ony veľmi dobre vedia prečo
muži medzi sebou povieme si tiše,
že sú aj tak všetky pekné pi(ǀ)e.
Na prešovskej výpadovke
Na prešovskej výpadovke
káže priposratý národovec
so smrdutým pod nosom
hitlerovským fúzkom,
že len národ
a hlavne žiadnu vojnu s Ruskom;
potom večer beží požalovať mame
že cudzie nechceme a svoje si nedáme.
Veru hnedo hnedý tento fašistický trus,
divadlo, nechuť, bordel, hnus.
S nízkymi pudmi sa radi hrajú
a z billboardov nám nagrcajú.
A kdekto slušný u nás zhnije,
tuhá je náruč kleptokracie.
Občas mi je ťažko
Hej, občas je mi ťažko
v zemi, kde sú veci ešte stále dole hlavou
je to ako život s dopletenou _ _ _ _ _ (hlavou)
tamtá sa vraj bála orgazmu
hentej ho zas nešlo dosiahnuť
začneš slušne vyjednávať?
chyba, nemal si sa vôbec maznať
ďalšia zase nakydala nepravdivú špinu
však som pustil jedovatú slinu
a bolo to aj chvíľu hezké
teraz nechce vrátiť koruny mi české
dôsledok príliš tvrdej (ne)výchovy,
doby, životných tráum, krívd, či nezdarov
alebo tiež mnohých vyprázdnených pohárov
a tie dievky švárne, chytré
tak trochu promiskuitné
nedajú priechod energii muža
dievča, veď ti tak vyschne jak padnutá ruža
deptať, deptať, to im funguje
totalita vzťah len zruinuje
aj ktosi múdry zavše hovorí:
"je to jako chůze v postroji"
ani dlhú, ani krátku
doveziem si Aziatku.
O postmodernej dekadencii
Nikdy nesplatene pozicky (od) vlastnej firmicky,
cukricky, male domov a fiktivne fakturky,
ved aj saslik bez vina je jak devocka bez dzurky;
exekucka a ci konkurz, ziadny problem kuciiii,
kupi to vas kamo, ved je ruka v ruciiii.
Nadmerna vyplata zisku a za vykon funkce je ten najlepsi orgazmus! Ved zivot ide dalej a zem sa stale toci
jak v DPH kolotoci. Vsetci su uz na offshore, je to ako velka show.
Dirty accounting, valuation errors a zriedene podiely,
podrazy, vydieranie a hadam aj vystrely.
A tak cele stastne rodinky a firmicky
vyrastli na podvodoch a laske mamicky.
Co tie nevinne deti vlastne ludia zo sveta dospelych ucia?
"Chlapce, ked zralok zerie firmu, najprv si ju polozi na dno."
alebo zeby
"Neklamat a nekradnut! A ostatni nech sa trebars poseru."
Ach, to su tie zivotne paradoxy priatelu.
PPFFFFFCHE!
Lzi, koks, luxusne slapky,
mrtvoly, mucenie a vysoke umenie.
Uzasna zbierka totalitnych praktik!
Tvrde meny, znicene zivoty,
chybajuce organy a chrbtove kosti,
konspiracne byty a...
...zranene city.
PPFFFFFCHE! Hlavne, ze ide biznis.
Rybnicek zdal sa nam byt smradlavy a maly,
uz v nom nie sme v cistom,
poplavame vychodne,
lizat paty komunistom!
Január vo Varšave
Uzimené, upršané ráno,
vlnky Visly hrajú na piano.
No že vraj krajšie je tu v lete,
och, ale jak nežné sa tu prechádzajú ženy,
hádam inak nie sú všetky zas tak sväté,
bardzo piękne Magdałeny.
Ale veľa je ich tu aj z Ruska,
Naďa, Maša, Polina i Uljana,
aj sám majster Chopin býval taká ženská duša;
hmmm, prebdieť s nimi noc... A potom tie skvelé rána.
Zasnený v klavírnych osnovách
to budú moje spomienky,
mazurkách a barkarolách,
blúdim parkom Łazienki;
miestami,
kde židovské deti dostávali toľko krásnych mien,
zemský pokoj pretínali strely ťažkých diel,
kde východný obzor rozochvieva veže PKN,
kde stále obsmŕdajú páni z KGB.
Och, milá slečna; spadla vám tu rukavička,
a červenajú sa vám líčka.
Že od východu stále mrazí?
A čisté nebo vám to tu kazí?
A že už zase vám chcú zobrať právo,
utlačujú teplo nôt,
veľkým, malým, aj tým takmer bez mena.
Vzdoruj, tvrdo vzdoruj, Varšavo,
navždy neporazená!
Prebíjanie životom
Dve noci, štyri nočné mory
nedbám, na čo
puritáni daktorí
v stenách pražského bytu
bránim svoju identitu
heš, heš, scenáre panické
zavediem si mravy antické.
Na zelenej lúčke
Hľadáme len kamaráta,
trápiť láskou sa nás nebaví,
však vášeň má veľké vráta,
spadli sme dnes do vysokej trávy.
V jednej len tak trochu slabej chvíli,
prešlo nami zopár voltov,
jazyky sa nepustili,
koncert obnažených ušných boltcov;
pristál jazyk v tvojom uchu,
pred ním príliš klesal si na duchu,
všetka strasť odrazu zmizla,
keď ti do ňho lačno hrýzla;
tráva ľahla pod nami,
malý letný románik,
nečakal som, že tak vie to
konečne viem, aké je to,
bozkať dievča
so zelenými očami.
Pod slncom ubehol čas,
kým nás z lúky spláchol dážď;
nechýbalo veľa
a mohli sme zažiť
môj sen, žiadna zmena
milovanie v daždi.
Hriech hriechov
Nič sa nemá nasilu,
odrazu mu dievča ľahne
pri Márii Panne,
tej z exilu.
Ovenčení Bakchovými plodmi
sú už každý ako Dán,
a v zajatí medzi jej zvodmi
lká jej, čo svetu dal
raz Stratford upon Avončan.
Nie je to tak príliš vážne,
veď už k inej si na lôžko líha,
aj ona to snáď berie vlažne,
koľko zla napácha jedna ryha.
V tej malebnej pražskej štvrti,
čo sa vždy tak rada smeje,
štamperlíček tažkých hriechov
si na svedomie placho leje;
plná hlava povinností
a tiež celkom divných vzťahov,
produkt chorej spoločnosti,
tej, čo ho tak dáva nadol;
a tak sa mu stalo zaraz
odprosí to u všech svätých,
podľahol dvom ženám naraz,
len nech z toho niesu deti.
-zatiaľ bez názvu-
Vlákaš ma do svojho bytu
pod známymi zámienkami,
chýba v tom trochu viac citu,
v detstve si si nerobila
veľkú hlavu so známkami.
Som tvoj sexuálny otrok,
obeť strašnej poroby,
za pár dní sme zhrešili,
snáď na všetky spôsoby;
otvoríš mi sladké dvierka,
zas a znovu slastne splynieme,
dúfam len, že nebola tam dierka
zašepkáš „To víš, že ne“.
Opúšťam ťa vysušený,
len so zvláštnym vnuknutím,
že konečne som vybúrený,
free, a nie tak napnutý;
domov potácam sa preklopotne,
malý (a)morálny kotúľ,
o sexe už doživotne,
nechcem ani počuť
len občas sa vydesím
keď píšeš: „Mám dobrou zprávu“,
keby sa to stalo,
mal by som chuť
utekať do davu.
Jedinou pusou
Jedinou pusou
vyplašíme celý kŕdeľ
budeš mojou múzou
kým nám dôjde krátkosť našich hrdiel
lkám ti dnes na mäkkej hrudi
zelenkavý strapček básní
a čo bude zajtra, opýtaj sa vonku ľudí
len už svetlo zhasni
chcem ťa iba tu a teraz,
lásku dávam v hrubom,
dúfam, že mi vrátiš neraz
keď budem v stave tuhom
Šibe mi II
Keď ťa zvádzam každý deň
I feel like I was born again
si ako nekončiaca Salma Hayek
ja zas ako z divých vajec
krásna a všestranná, že závidela by aj Juno
tu nádheru nevyvážiš zlatým rúnom
hýriš, žiariš, klameš telom
budem tvojím Prometheom
vezmem oheň, nový zažnem
s tebou ako hviezda planiem
milujem viac než Ovidius Naso
si jak prvovýstup na Chimborazo
ako promiscuit Jesus Christos
ako keď vykoval ťa Hefaistos
ako svetlý obraz od Sorollu
poďme spolu poza školu
ako guľový blesk, čo vletel mi do života
nádej, čo vrátila sa spoza plota
si ako nekonečná pamäť slona
robíš zo mňa fanfaróna
čneješ v dave pražských krások
už viem len pár samohlások
tvoj oheň je taký veľký
ja milujem učiteľky
lásky, sexu, dejín kultúry
jazykov aj literatúry
čo metodicky rozpúšťajú
osamenia diktatúry
keď začiatok je školského roku
prejdem rýchlo do útoku
som prvý žiačik, čo búcha na brány tvojej školy
keď ťa nemám, tak to ešte občas bolí
takýto je osud ľudí, čo vedia milovať len hlboko
veď toto je tá pravá láska, napokon
si v každej knihe, ktorú čítam
v každom filme, ktorý vidím
či ti chýbam, sa seba pýtam
nebyť s tebou sa mi bridí
si môj dnešný chorobopis
to všetko je tvoj veľký rukopis.
Sen
Denne ma tak pekne hreješ,
keď sa so mnou zase smeješ.
Spojím s tebou prsta konček,
šťastne zvoní ten tvoj zvonček.
Pugét kvetov pod hviezdami,
prikryjem nás lupienkami.
Jazyk sliedi v mojom uchu,
tak sladko prídem o kus sluchu.
Pohľad jak mačka, rýchlo letí čas,
a s ním hrá duo tvoj strieborný hlas.
Pradie, spieva, cestu ku mne dláždi,
vtáčik je lapený, už nesedí v daždi.
Voniaš jak svet a si tak nežne hebká,
pletieš mi svetrík z ľudského tepla.
A ak príde zima snáď,
počkám si na slnovrat.
Milujem um, tvoje veľké bytie,
bude dosť pestré to naše žitie.
Zopár skratov, čiernych zvoncov,
ešte viacej šťastných koncov.
Budeme raz šťastný pár,
pavučinky, slnko, jar-
dáva láske precitnúť,
nechajte cit rozkvitnúť.
Pekný večer
Dočítam ti ešte stránku,
dohrám ešte zvyšok taktu,
vyhneme sa spolu spánku,
chýba mi len kus didaktu.
Už sa stmieva, čakaj búrku,
budem zviera, ťahám šnúrku.
Bozkám dlane, hladkám líčko,
spúšťam sa ti poza tričko.
Naučíš ma ako na to,
si viacej než je soľ nad zlato.
Odhaľ mi len slabúčko
zakázané jabĺčko.
Zlatý klinec, sladkú tečku
nevydržím, zhasni sviečku.
Spojení jak plôtik k plotu,
to nič, to len kvapka potu.
Výmysel II
zas pri tebe bzučím ako včielka kolo hniezda
že chodiaca som pochybnosť, sa mi už nezdá
razom padnú všetky hrádze
a čistíme tie čierne sadze
vieme, ze nám srdce tiká
inak, než vzťahová matematika
otrepaných poučiek o láske
a sústredíme sa len na šťastie
plánujeme večer na pol piatu
ja do teba som sa zbláznil na desiatu
hľa, tak šikovne ťa Boh nakrojil tam dole
aby sme raz mohli zhrešiť aj na stole
tá súmernosť a tmavá čerň tvojich bŕv
smaží sa mi v žilách krv
dostávaš ma do akútneho stavu
nemôžem za to, pri peknej tete
hneď strácam hlavu
a neviem nič o svete
ako na ľadovom svahu sánkovanie
tak rýchlo je preč sebaovládanie
môj chtíč je tvojou ostrou zbraňou
zbavil som sa v zlomku studu
teraz môžeš byť veľmi zlou paňou
tak rád idem proti prúdu
rúhanie a málo spánku
mám chuť aj vprostred svätostánku
mám už dosť tých dlhých statí
keď ti ruka vkĺzne do napnutých gatí
navzájom si jeme hlavy
a nie je to bez príčiny
prežívame infarktové stavy
svet urgentnej medicíny
sme teraz už on a ona
vášnivo sa pomilovať
sme rútiaca sa Vindobona
nečakáme, nastupovať
viem, za toto nedostanem cenu od Ivana Kraska
ale tieto verše napísala láska
Stretnutie so Sofiou
Trochu sme si padli do oka,
poznáš ten váš tulský kraj,
ruská duša je tak široká,
Sofiou ťa zovú vraj.
Sme spolu len v prchavej chvíli,
nanášaš si teplý gel,
trošku sme pogovorili,
klzisko je z našich tiel.
Som nervózny jak pred popravou,
postavíš ma proti múru?
Utekám sem pred únavou,
pačemu ty chatěl nuru?
Pohladkať vieš dušu hladko,
tá bude tiež popravená?
Ty potvůrko! Ty okupantko!
Začína ti ďalšia smena.
Privět, kak děla?
Dnes si môj svet, moja gazela.
Niečo už o sebe vieme,
pýtam sa, čo všetko môžem,
mám priveľa dovolené,
aj ja, ale aj ty, da, tože.
Odvádzaš ma slepým smerom,
len smelo, aspoň raz to iba skús,
prikry ma tým svojím veľkolepým telom,
je ako nekonečná matka Rus.
Vzduch zavoňal po kokose,
rozohnených sviečok raj,
už ani muk, dievča bosé,
len sa so mnou nežne hraj.
Nie som veru vytrvalcom,
rýchlo padli múry napäté,
dnes stačí, keď som zhýralcom
a najšťastnejší človek na svete.
Naložený v oleji
a po tom všetkom na ulici zdá sa,
som ako znovuzrodený
a úplne jak Tabula rasa.
Dala si mi veľkú lesson,
dnes budem spať pod šťastnou hviezdou,
teším sa na ďalšiu session,
je mi fuk, ze Sparta zajtra hraje
s belehradskou Crvenou zvezdou.
Do budúca načítam si
Tri poviedky od Čechova,
o čom bolo rozpoviem ti
a spravíme to zas a znova.
Niekedy sa inak nedá,
keď ti chýba ženská neha...
V... no veď viete kde I
Má vo vlasoch zapletené
žiadna striga strapatá
máš z toho až pocit viny
kaziť mladé dievčatá
však už je dosť pokazená
zistí to, keď bude žena
je profi
vie sa zaliečať
na konci len sucho povie:
To je všetko, obleč sa.
V..., no veď viete kde II
Je slabá náplasť
zlomeného ducha,
tak hladko privábi ťa
úsmev k uchu od ucha.
Prevedie ťa zlými časmi,
zvláštna bytosť
s havraními vlasmi.
Čo hasí túžby pokleslé
v tom najstaršom remesle.
V svete zemských radostí
a najľudskejších slabostí.
Nádeje a ideály,
to len v kúte tíško skučí,
tvoje malé priznanie,
tá ťa veru nenaučí
čo sa sluší a čo nie.
Nedorozumenie
Možno ešte stále nevieš,
tlačíš ako Archimedés.
Čože už ma stála zlosti
ženská túžba po dokonalosti.
Daj žene priestor, aby mohla byť ženou,
aj keď si z nej celý bez seba,
na nič netlač, len pomaly a s nehou,
aby mohla ona tlačiť na teba.
Ak dusíš sa, tak vyskoč z lode,
ako kohút vystrájaj,
žije túžba po prijatí (a po slobode)
len keď chápete ju obaja.
O túžbe V
ako žensky vonia aviváž ti na priesvitnej blúzke
ako všetko je mi zrazu úzke
ako pekne začne spievať teplý vánok
keď moje pery oblažia tvoj spánok
jak prestanem byť bludným pútnikom
keď prikryjem ťa nežným dotykom
ako dobre mi zas zdravie slúži
keď ti k nohám kladiem kopec ruží
ako chvatne zoskakujem z túlavého voza
keď ti naskakuje husia koža
tak ľahko spolu dýchajú naše dva svety
a vášeň umlčí ťa vprostred vety
spolčíme sa v tajnom spolku
všetko ide bez okolku
ako keď po večeroch koncertuje vtáčik
láska nemá žiaden háčik
tvoj krk je vrchol zmyselnosti
zabúdam na všetky povinnosti
ako keď náhlivo si odhadzuješ tažkú vestu
ako keď dáš zbohom bezduchému právnickemu textu
už reproduktor spúšťa naše hity
a bleskovo v nás zovrú city
chvíľku pohraješ sa so zrelými čerešňami
urobíme kyticu si z našich prepletených dlaní
len jazyk mi po tvojom ešte tíško žobre
lebo ty vieš robiť všetko tak veľmi dobre
roztekám sa ako vosk
keď roztopí ho sviečka
odrazu tak rýchlo dýchaš
máš privreté viečka
keď zosilnie na plameň
bude so mnou rýchly amen
jak teraz, aj pred dalším novým číslom
zaľúbim sa každým svojim zmyslom
zapáľme si viacej sviečok
navzájom si, iba sebe
vystupňujem do najvyšších priečok
nekončiacu vášeň v tebe
dám zo svojho citu všetko
vyprázdnim ho plné vrecko
skončím s pretočeným kompasom
len prsty uviazli ti vo vlasoch
každá moja bunka otáča sa
za tebou
ako hladné kvety na šírych poliach slnečníc
ty si moje všetko
a ja bez teba som nič
a tak pripútaš ma k známej téme
že najkrajší cit je láska k žene
Rok bez Teba
Ani by si neverila
čože kníh som prečítal,
obrazov a filmov videl,
a hlúpych chýb si vyčítal,
myslel pri tom na Teba
a sám seba nenávidel.
Rozdal pohľadnice s obrázkami Alfonsových dám,
vďačným himalájskym školáčkam, tam,
na horských chodníkoch, kde vzdelávať je stále treba,
aby aj u nich doma zostal kúsok Teba.
Pár slzičkami pokropil som tamtú zem,
a pochopil, ako veľmi Ťa zas chcem.
Všetko som Ti odpustil,
viem, že aj Ty mne, že sa stalo,
no najťažšie je odpustiť si,
že to takto skrachovalo.
Pitvám to jak patológ,
a trvá už celý rok,
môj vnútorný dialóg (s Tebou).
Chcem, aby si dlho žila,
veľa si ma naučila.
Sonet pre Maťku
Je jemný záchvev nežnej duše,
jej krása moju myseľ kúše.
Ako Minerva a Venus spolu,
je najlepšia z tých z Kapitolu.
Život je tiež pekná fuška,
rád nás hnevá, rád nás skúša.
Nebýva v ňom vždy len sladko,
Maťka to však zvládne hladko.
Je samá múdrosť, vraví niekto,
to dievča má šmrnc, má všetko!
Plavá vlnka z čela padá,
som krásna a mám sa rada.
Druhý sonet pre Maťku
Pošepkáš jej do uška,
pokecáte malinko,
ako každá dobrá duša
cez internet s Martinkou.
Na kolená si z nej kľakneš,
žena, čo má veľký cveng,
tak ľahko ju neoblafneš,
bez nej trpíš celý deň.
Budem Vašim Casanova,
milá slečna Palermo(vá).
Tretí sonet pre Maťku
Premýšľam si nad sonetom,
pre ženu, čo behá svetom.
O pohľade, čo otvorí ti všetky dvere,
o dužine na jej spodnej pere.
Príroda sieť vášní pletie,
a šik dámu vkusne hnetie.
Ako presne vie ten Eros mieriť,
smútok starých lások pozbierať,
vieš, s ňou znova začneš veriť,
že pre krásu sa dá umierať.
Ľudkovia, tu nie je o čom.
Načo ďalej vŕšiť vety?
Kamaráti s vozom, s kočom,
nie je z tejto planéty!
Štvrtý sonet pre Maťku
Úsmev, aký nedostaneš ani od Sofie Loren,
s ňou nevieš či si včerajší, či dnešný, a už vôbec nie čo skorej.
Nehy a sviežosti okúsiš viac než od Ornelly Mutti,
pre ňu orchester by hral vždy iba tutti.
Ako zvodná chuť cigár Romeo y Julieta,
je v nej dospelák, aj trochu malé dieťa.
Skvost zo spolku CZ dám,
je Žena par excellence.
O komplikovaných vzťahoch
Boli sme si blízki kedysi,
rozum premení na prázdnu pláň,
že ani nevieš, čí že si,
tá šikmooká laň.
Vraví: já jsem princezna.
Je jemná a tvrdá zároveň,
čo na tom, že je ľúbezná,
keď nechce si ťa pustiť na roveň.
Len vydráždiť a odstrčiť, pokoriť a ponížiť,
s ňou neradno sa príliš zblížiť.
Veď ktože by to poustál,
keď žena chce byť admirál?
A prejde ešte veľa mesiacov,
kým dovolí ti ponoriť
sa nielen do vlasov.
Radšej si ich učeše
a povie ti: mám deprese.
A nedělej už hlouposti,
to pomoc potřebuješ ty!
Chce mať z teba slabocha,
bys zlého slova nepreriekol,
poslušného otroka,
aby si jej neutiekol.
Vo vnútri ju čosi páli,
príliš rada nepochváli.
A prídeš aj o súťaživosť,
tiež dostaneš medailu,
za dobrotu a trpezlivosť.
Tak silno ju ľúbi mamá,
šikovná, krásna a stále sama.
Cíti sa byť nízko,
je jej príliš blízko.
Je tak trochu zasnená,
svojou mamkou vlastnená.
Doma je snáď pohoda,
len jej chýba sloboda.
Ešteže je to už za nami,
toť osudy žien, čo žijú s matkami.
O dievčati, čo zatriaslo mojím svetom
Povedať to… Hneď a teraz.
Že je koniec. Jedným dychom, jedným razom,
odrazu som bezvýznamný pajác,
stojaci nad strmým zrázom,
neviem len tak ľahko pozabúdať,
vy ženy sa to asi viete lepšie naučiť,
vytesniť a nechať žiaľu poubúdať,
sú dni, keď mi ide srdce rozpučiť a…
…som do teba stále blázon.
Mám prekročiť prah
medzi minulosťou a prítomnosťou,
zabiť v sebe vzťah,
poradiť si so slepou zlosťou,
na seba a na nás oboch,
pri nádychoch a výdychoch,
liečim to pri sláčikoch.
Hudba, kde nota k note pôvabne a clivo skáče,
tá, pri ktorej sa tak dobre plače.
Čo zostalo z našich dlaní pod Nepomuckým, tým sochárskym skvostom?
Koľko vody ešte musí pretiecť pod Karlovým mostom?
Čo všetko musia stráviť nemé tiene
básnikov pod Petřínom?
Tam, kde si naše jazyky prebíjali cestu k sebe,
raz hroznovým vínom,
raz mäkkou jahôdkou,
kde v krivých zrkadlách sme boli náhle v sebe,
ten čas bol spásnou lahôdkou.
Tam na lavičke, kde si si na mňa sadla obkročmo,
a kde usmievali sme sa ešte milo,
no neskôr naše šťastie kamsi zablúdilo,
to bludisko lásky nás žiaľ ďalej nepustilo.
Už poznáme len svoje mená,
a tá lavička je opustená.
Aj keď sa už spolu nemáme,
tvoja stopa vo mne navždy zostane.
Nechcel som byť jak zlý prorok,
neveril som v tej zlej chvíli,
že sme sa za jeden polrok
navzájom tak zavraždili.
Zakryla nás chladná, čierna zem,
ľúto mi aj to, za čo vôbec nemôžem.
Asi som sa zmenil odvtedy,
life is one great tragicomedy.
V pomýlených časoch
Láska je dnes podobraz,
píšem trochu prísnym perom,
ťaháme za jeden povraz,
avšak proti, nie tým istým smerom.
Už dávno nie sme sestra a brat,
ženy, muži, sami, ako v hrobe,
nastal chlad a tupý skrat,
tak sa žije v tej zmýlenej dobe.
Trochu málo je dnes priateľ cez internet,
o tom múdry človek nemá pochýb,
potrebuješ viac, pár teplých viet,
potrebuješ oči, hlas a dotyk.
A život, ten len jeden máš,
ora pro nobis, otče náš.
V letných uliciach
Ťažké chvíle dní horúcich, dní letných,
keď šťastie praje uvoľneným,
takmer praskneš z dievčat vzletných,
sviežich, sporo oblečených.
Zabudneš v tej sladkej chvíli,
že zdanie klame, druh môj milý.
Ktorážeto dobrá víla,
ťa tak rada obalamutila?
O túžbe IV
Púšťaš sa, vzdávaš sa vášni
padáš do vzduchoprázdna
nezabudni, smútky a strasti zhasni
a nech je čaša rýchlo prázdna
túžba píše veľký riadok
nával slastných zimomriavok
drobný šperk ti blikne z nosa
roztápam ťa...
tam nižšie náhle padla rosa
je to ako na slnečných siestach
keď dotknem sa na správnych miestach
ako ochutnávka morských pochutín
sme pred záplavou telesných tekutín
tak veľmi ma to s tebou baví
vábiš dychom, hlasom, zmocňuješ sa,
daj pozor, rozum vyletí mi z hlavy
ako malé deti pohrajme sa-
-čo nikdy nechcú dospieť
chcú slobodu, chcú rozlet
no je radosť stratiť voľnosť krídel
pre nehu ženských osídiel
už počuť hlasy hladných nýmf
poďme spolu na Olymp.
What do you want from me?
Už je mi to všetko jasné,
že ženy východu,
sú tie prekrásne.
Moraváčky, Slovenky, Rusky,
ale hlavne aziatky,
a život je pritom taký krátky…
Mne však stačí iba jedna;
trochu normálna,
a tiež nezbedná.
Je mi jedno odkiaľ bude,
skúsil som ju z Prahy, Tuly, Pekingu a tak trošku aj z Kathmandu,
som rocker, Strelec a za každučkú srandu.
Keď zas stretneš dáku ďalšiu po ceste,
neváhaj, no tiež zisti si, či vlastne vie, čo chce.
On: Čo odo mňa vlastne chceš?
Ona: Chci lásku, ale bez závazku...
Prisnil sa mi verš
Chceš len malé rozptýlenie,
cítim v sebe slastné chvenie.
Si zo šťastnej série,
postavme si spolu skrýš,
len z telesnej chémie,
viac uz vôbec nemusíš.
Pár kvetnatých slov a veršov,
dať zbohom pevným okovám,
na trávičke pod stromami
hravú vášeň zosnovám.
Budem znovu sladkým zvodcom,
budem zase milovaný,
tam na trávičke pod stromami
utečiem pred sebou samým.
Spomienky bolia I
Čo vás ešte spojuje,
keď ťa žena zopsuje?
Zmes fajn aj trpkých spomienok
a hora čiernych myšlienok.
Z nich sám sebe sa spovedám
keď hormóny ma vlečú do nikam.
Spomienky bolia II
Rajský plyn máš vo vlasoch
a si krásna, vzletná, veselá a letná.
Stretneme sa v lepších časoch-
-v čase veľkých návratov
kde normálne je milovať,
a nekonečných závratov,
keď chystám sa ťa pobozkať.
Som rovnaký ako ty,
prečo samu seba klamať?
Tiež sa bojím samoty,
nezostávaj dlho sama.
Sme z toho tak trochu kriví,
z vlečúcich sa depresií.
Skoro bude zase s kým,
potiahnuť si šťastný plyn.
Spomienky bolia III
Keď sa zmietaš v nepokoji
z tej nešťastnej lásky,
padol rozum v ťažkom boji,
chýbajú ti hlásky,
jednej dobrej, krehkej ženy s tým najkrajším hlasom,
doma štyri prázdne steny,
žiješ predminulým časom.
Jej vôňu, smiech a nežný jazyk
nevycucáš z prsta,
po stenách sa môžeš plaziť,
sĺz už je len hŕstka,
a jak sa snažíš vyprázdniť si svojho smútku schránku,
tak si skočíš skúsiť zbaliť dáku Nepálčanku,
a keď sa ti večer nechce ešte do postele,
pozor, tato stránka je jen pro dospělé.
Spomienky bolia IV
zaspávam s vôňou tvojich dlaní na mojich
každý nádych je naplnený mierom
byť vo voňavých perinách, tých tvojich
vtedy plynie všetko správnym smerom
chcem, aby si mi odučila súkromnú hodinu
dejín umenia a literatúry
nech zaženieme čierne chmury
len uč a hovor, lebo čím dlhšie rozprávaš
tým viac sa so mnou pohrávaš
tak rád ti visím na perách
a zostávam ako kliešť
počúvam aj pri dverách
už nepustím, je jedno, či chceš
fungujem jak na dve smeny
je vo mne obrovský kus ženy
s tebou žijem hedonizmom
keď prevádzaš ma surrealizmom
minule som sa zas rozreval
pri pohľade na tvoju fotku
a toľko sa nahneval
kým som za vzťahom dal bodku
Z dlhej chvíle I
Keď dýcham ťa, cítim vzduch po daždi,
rada ma tá sviežosť dráždi.
Ja, panáčik s kvietkom v ruke,
so srdiečkom v mojej dlani,
bežíme po mäkkej lúke,
rozvoniava orgovánik.
Ten, čo kvitne v tvojej duši,
som v tom zase až po uši.
Fúka vetrík z oboch strání,
hraje pieseň milovaným.
Nevinné hry patria deťom,
jak po jari chodí leto.
Nechám tvoje vláčne pery,
nech zaplátajú v srdci diery.
Ochutnám ťa s tmavým hroznom,
na tej lúčke, v lete pozdnom.
Pod hrejúcim tam slniečkom,
zauzlíš ma svojím driečkom.
A zavadíš o korienok,
milujem ťa bez podmienok.
Z dlhej chvíle II
Pohľad sa ti smútkom blýskne,
keď do očí sa slza vtisne.
Nevieš, čo máš k tomu riecť,
životom sa ďalej vliecť.
Keď tortúra je nenormálna,
príde vzbura hormonálna.
Krásna žena, srdce búši,
uvoľnená, stret dvoch duší.
Ľahko skáčeš cez švihadlo,
minule to nedopadlo.
Telo vlní, ústa špúli,
na severnej pologuli.
Úsmev, dobrá nálada,
a vše do seba zapadá.
Pozri, nová láska volá,
a tak stále dookola.
Z dlhej chvíle III
Si umelecké dielo.
Od končekov vlasov
po končeky prstov na nohách.
Od nervových zakončení
po nekonečné galérie tvojej duše.
Od spletitých ulíc života
po A tunely pražského metra,
prežiarené tvojím úsmevom.
Opýtaj sa hviezd
či by zhasli, keby žiarlili na teba.
Aké by to asi bolo
prestonať sa do neba?
Zlatokopka
si pre ňu len ďalšia náušnička Swarovski v uchu
vyprázdnený druh, hovno visiace vo vzduchu
ďalšie číslo v rade jej plytkých vzťahov
a obeťou jej chladných ťahov
a ona je len pľuvanec v tvojej tvári
busty European secretary
zmes falošných úsmevov, víriviek a luxusných večerí
len pretiahnuť a nepustiť do dverí
List pre dievča z Ázie
Že ste prepísala všetky definície ženskej krásy
to sa u nás v škole neučí.
Kedy vezmete ma do neba?
Skrýva sa vo Vašom náručí.
Tak ako nemám nič proti Maďarom, Nemcom, Rusom,
tak veľmi by som chcel zaspávať s Vašou pusou.
Poďte, poďme si potykať.
A budem sa Vás pri tom dotýkať.
Dievča, ja preletím pre Teba pol sveta.
Tisice kilometrov je mi menej
ako krátka, smutná veta,
že som sám, a že Ťa chcem,
a že som živý iba láskou k Tebe,
a nič normálne už nepojem.
Radšej Teba a v tradičnom kroji,
v kruhu ďalších snedých harfistiek,
než sa stratiť v slepom, mestskom roji,
kruto emancipovaných individualistiek.
Už idem, počkaj, len sa obujem,
pri Tebe sa vše tak pekne rýmuje.
Neviem dočkať chvíle, keď mi rany lížeš,
keď si spolu dáme misku ryže.
Tvoj Martin;)
Keď ťa láska odstrelí
Koľko trvá návrat k sebe?
300 dní? Či viac?
Bližšie je vždy aj tak k tebe,
som sám svojmu srdcu rváč.
A keď zas struny rozozvučia sláky
a nová náruč začne hriať,
budem stále rovnaký?
Zas rovnako milovať?
Na šikmej ploche
Do života nahrnieš si samé čierne sadze,
keď na všetko rezignuješ
a odtrheš sa z reťaze.
Hormóny sú generálmi,
ľahko stratíš kontrolu,
však si zase, nech dorazí ťa,
nájdeš dáku potvoru.
Zo srandy
A tie ženy citlivé,
sú aj pekne vznetlivé;
často padneš na hubu,
keď urobia bu bu bu;
a to je tá veľká chyba,
keď žena s tebou zavše kýva;
a my chlapcí citliví,
my nechodíme opilí,
po krčmách neposedáme,
konfliktom sa vyhýbame,
keď vezme si ťa na mušku,
vychlaď v sebe rozbušku;
pustiť emóciu - do hnevu
zle je, aspoň na oko,
pomyslí si: je to pekný _ _ _ _ _
a či poriadny chlap?
každá to má inak, však?
- a do plaču, ešte horšie,
mal si zdrhnúť preč už skoršie,
keď chceš mať doma ženu milú,
nájdi kľud a diskusiu,
občas to však nestačí,
už počuť ju na pavlači,
a tak keď žena pokričí,
zostáva len vydržať,
alebo len mať to v _ _ _ _;
keď ťa zavše opustí,
rev, plač, búr... ...a choď do huslí.
Zranená
Vravíš, že nemáš rada city,
len bežné slová počuť a bežné veci robiť chceš,
a počúvať chceš len svoje hity,
a potom v noci ma zas odmietneš.
Pýtam sa, či vlastne chceš so mnou byť.
Tvrdíš áno, no nechce sa ti robiť nič.
Keď zavolám ťa von, máš milión prekážok,
a občas výčitiek, nezmyslov a urážok.
Veď nevolám ťa na Mesiac,
len pochop, že chcem od života viac.
Asi nevieš liečiť svoje rany,
no o moju pomoc nestojíš,
som už z teba vyčerpaný,
a ty zas a zas zle spíš.
Bez názvu
Fašizmus - komunizmus - individualizmus...
O silných a sebestačných
Sú ženy tak zranené od iných...
Láska, čo roztopí himalájske ľady,
nepohne s tými ich.
Ani muži nie sú stroje zo železa,
no aspoň nehrajú sa na silných;
veď oni cítia tiež.
A sebestační ...sú tak ako ty, veď vieš.
V láske je vždy toľko mín,
no je nanič hrať sa na ice queen.
Robbers
It was them who robbed the love,
fear and anger, dirty stuff.
Pride, ego and impatience,
a picture of decadence.
Have to fight those sleazy snakes,
not to reach wuthering heights.
Take an action, yes, you should,
when both are misunderstood.
Dude, you should be very smart,
not to decompose your heart.
Stoicism, Buddhism, Lovism.
Cynicism, love prism, no prison.
Let a happy lotion,
to snatch your bad emotion.
Love Burnout
Another woman to achieve?
May be so hard to believe.
Blocked emotion, stumble over stair,
burnt out in love, I don't care.
Sunny Day
How sweet sounds your cute first name,
but you know, love never is the same.
That nice sunny day we met,
I feel brain squeeze, can’t forget.
Loss of Her was such a blast!
Would you help me make her past?
Shredded face, empty space, aftermath.
Feel like I have lost the path.
Go on! Feed my dreams!
Cause I fell in love, it seems.
Let me blossom in your arms,
lonely era deeply harms.
Wanna touch your lovely hair,
hands are greedy, want it, dare!
Wanna catch you, hold and snare,
never let you to despair.
I gladly follow that lust‘s sign, can‘t cool it,
as you slowly open me your mind, your tulip.
Becoming child, becoming wild,
everytime I see your smile.
While I observe your divine eyes‘ beauty,
to stand still, to resist, that‘s a heavy duty.
Long for burning kiss instead,
I think I love you to the death.
Tribute To Himalayan Beauty
Love sometimes badly fails, unfortunately.
But your beauty derails, immediately.
How much should I expose?
How much should I reveal my heart?
To give us both a good start.
I love that piercing on your nose.
Be mine, my Himalayan rose.
You lures me more than top of Everest,
let's have our home, let's have our nest.
Put your problems to the side,
stay here, with me abide.
Once we exchange a wedding ring,
life will no more be a suffering.
Hope to come back, see you again,
cause memories bring so much pain.
No matter if you're Rai, Tamang, Sherpa or Newari,
cause I love you all my dear 'kety' Nepali.
In your lodge or in my tent,
how much time there should we spend?
Man! It just must be a heaven
to date Himalayan girlfriend.
For You
Still can recognise your beautiful smell
from the towel on which you rested your head.
Don't want to wash it anymore.
I've carefully picked one lovely piece of your dark long hair
out from my bed,
and now keep it as the biggest treasure behind my home's door.
Stroj na lásku
Staré lásky na malom obrázku,
tak ako život, aj šťastie nám visieva na vlásku.
A nie, ja nie som stroj na lásku.
Ani na úsmev, či dobrú náladu,
tá aj u muža príde k prepadu.
Zostalo veľa odpovedí, domnienok a otázok.
Zohnať lebo kúpiť nový obrázok?
Vždy zažiješ vzostupy, aj pády,
keď pritiahnu ťa čiesi vnady.
Topiť srdce v láske na počkanie?
Topiť dušu v poháriku?
Veď je to len milovanie;
v živote je často pre nič veľa kriku.
Očkovanie
Brušný týfus mám zas v tele,
u doktorky obrázky veselé.
Zle mi bolo, márna radosť,
sestrička mi natočila zadok.
Radšej nežné milovanie,
ja neznášam očkovanie.
O Tebe
Keď Tvoj nežný hlások zaznie povetrím,
vtedy moja láska za Tebou sa rozletí.
V záhrade už nerastie Ti žiadna burina,
na pery Ti sadá láska, tá od Tvojho Martina.
Tvoj zjav je čistá nádhera,
vie to každý, kto sa pozerá.
Na Teba je krátka,
každá aziatka.
.
Medová hruď sladkej Michaely,
s ňou už nie som polovičný, ale celý.
Už žiadna iná, navždy ona,
čaká na nás Barcelona.
Len s Tebou a už s žiadnou inou,
chcem poznávať svet pod perinou.
S arzenálom ženských zbraní denne bojujem,
proletári všetkých krajín, ja Ťa milujem.
A moja láska vylieva sa z brehov,
keď zahŕňaš ma svojou nehou.
Ako mesiačik keď pretne mraky,
ľúbim Ťa a Ty mě taky.
Za Tebou I
Nech sa jej vždy darí skvele,
tej hradčanskej Michaele.
Jej kráse tá pražská nedosiahne po členky,
jej hodnotu nezaplatia žiadne účtenky.
Myslí jej to ľahko, rýchle,
už nechcem ženu s nižším IQ.
Vie byť stále iná, nová,
je jak Charlotte Brontëová.
Dáma z časov Belle Époque,
dva šestnásť, to bol ten náš rok.
Bez nej bolí celý svet,
tak veľmi by som chcel ju späť.
Stále pre ňu píšem básne,
pre to dievča renesančné.
Neveríš, čo múdrosti dostaneš od ženy,
pri nohách by jej ležali celé Atény.
Za Tebou II
Kubišta, Štursa, Kremlička,
mala si krásny hlas, aj líčka.
Svieža ako trávy trs,
lepšia než tá od Beatles.
Mánes a s ním Gaudí Antoni,
si jabĺčko na peknej jabloni.
Kreslíš ako Adolf Born,
a neveríš hlupákom.
Will a s ním tiež Lady Viola,
bláznim, keď ma k sebe zavoláš.
Tudorová Alžbeta a Stuartovna Marie,
láskou k Tebe sa vždy tak ľahko opijem.
Ako Delacroix na barikádach,
viem, sloboda je veľký zázrak.
A gladiátori ožijú na rímskych stĺpoch,
keď zvíjaš sa v dórskych oblúkoch.
Čapek alebo Villon,
nenašli sme správny tón.
Prepásli sme happyend,
poďme aspoň na West End.
Matka a či Jane Eyre,
myslel som to s Tebou fér.
Velasquéz, Buňuel, Goya,
už je to preč láska moja.
Švabinský, Marold, Van Gogh,
zo cideru nezostal už log.
Dalí, Dürer, Alfons Mucha,
naša horká linka je už hluchá.
Picasso, či Degas,
už vypršal náš čas,
Kalich, Jezerka, či Na Zábradlí,
mrzí ma, že sme to nezvládli.
Pani Temple a či Mrs. Reed,
snáď nájdeme v duši klid.
Skácel, Rembrandt, Zrzavý,
hádať sa nás nebaví.
Da Vinci a Bosch,
sĺz už bolo dosť.
Descartes, Caesar, Exupéry,
s Tebou som bol zase celý.
Budím sa zas nadránom,
bol som Tvojim Cyranom.
Tá, čo som sa jej pýtal, kde bola tých 11 rokov,
tá, s ktorou sme Prahou prešli toľko krokov.
Mala rada ovečku Shaun,
postavme jej lásky dóm.
A tiež tú z Malého princa,
nech chce mňa a nie kdejakého Vinca.
Lačné dieťa alžbetínskej doby,
občas sa jej nechcelo nič robiť.
Chcela, aby som bol diplomatom,
a nie našej lásky katom.
Jatka, Evald, Vltavská,
tam začala naša láska.
Monet, Courbot, Renoir,
chcem už len mier, žiadny svár.
Gustav Klimt aj Malý Glen,
chcel by som zas pekný deň.
Dickens, Twain či eS O'Connor,
moje srdce našlo v Tvojom domov.
Menzel, Trier aj Miloš Forman,
som veľmi rád, že Ťa poznám.
Grimmovci aj Andersen,
bola si moj veľký sen.
Neruda a Malá Strana,
chcem byť s tebou až do rána.
Zostal smútok, lásky zmar,
asi som to neustál.
Máš obrovskú hodnotu,
hoď za hlavu samotu.
Aj ty aj ja sa zas niekde zamilujem,
nezabudnem a ďakujem.
Za Tebou III
Afrodité a Pallas Aténa v jednom,
žena s iskrou a medovým hlasom,
zjav len málo poznačený časom,
a úsmev - hlboká jamka s červeným líčkom,
nos korunovaný náušničkou.
Ach, ten sláčikový koncert na jej tvári,
také dievča nájsť,
sa už len tak nepodarí.
Za Tebou IV
Napísal by som stokrát na tabuľu, že Ťa ľúbim,
veď vieš, že vždy splním, čo sľúbim.
Tak rád by som náš čas vrátil,
je mi smutno, že som Ťa stratil.
Smutno je nám snáď obom,
uz nečakám pred vaším domom.
V duši zostala mi veľká diera,
nesmúťme už Michaela.
Veď už si tiež veľká,
pani učiteľka.
Za Tebou V
Tak som sa dnes trochu zrýpal,
tam v tom FAMU klube.
Tam za zvuku jemných gitár,
pri tej skvelej hudbe.
Potom mráz ma hrýzol zase svieži,
hej tam vonku na nábreží.
Hej, bolo mi tam chvíľu dobre,
veď kamošov dnes býva skromne.
No chýbala tam holka skvelá,
čo sa zove Michaela.
Z Tebou VI
Kiež by si sa ku mne vrátila,
raz, po rokoch.
Trochu zdravšia, trochu nová,
ako Jana Eyrová.
Ja chcel by som Ti byť lepším mužom,
neopíjať sa slepou láskou či gréckym Uzom.
Dnes ležím chorý doma a z nešťastnej lásky mám kašeľ,
no včera som Ťa znovu našiel,
v tom Lowoodskom sirotkovi,
v tých riadkoch, čo píše Barrettová Browningovi.
Chcel som Ti byť anjelom,
chcel som byť tým pravým,
chcel som Ti byť manželom,
byť láskou k Tebe zdravý.
A keď Tvoj život uberie sa správnym smerom,
budem ja tým pánom Rochesterom?
Bozkávam Ťa na líčka, umelecká dušička.
O túžbe I
Skry ma pod tie svoje ňadrá,
veď už máš dnes v práci padla.
Rád ti tisnem k hrudi tvár,
ty unikáš mi, lovu zdar.
Mám rád, keď pri mne ležíš nahá,
to lepšie než med, než Rock Opera Praha.
Však láska, tá tiež býva chromá,
myslíme, že sme v nej už doma.
Občas nám však rýchlo schátra,
náhle z Rómea a Júlie,
je Antónius a Kleopatra.
O túžbe II
Keby som bol Paridom,
vybral by som teba;
a potom ťa v posteli,
vzal do horúceho neba.
Dotyk dlaní, ľahký úsmev,
boky laní, čo svet neuzrel;
večera aj víno skvelé,
poďme spolu do postele.
Robil som na horskej chate,
teraz zas v právnickom šate.
Či v spacáku alebo vate,
stačí keď mi stiahneš gate.
Keď unáša ma vlna tvojej krásy,
ten plameň už nič neuhasí.
Páli ma, keď mám ho v sebe,
dnes večer chcem byť zase v tebe.
O túžbe III
Dobrú noc, či dobré ráno,
pošepkáš mi bez rúška,
keď mi povieš svoje áno,
dám ti jazyk do uška.
Chodidlo aj lítko vybozkávam sladko,
s bruškom pohrám sa tiež máličko,
ako nám to ide hladko,
so zdravotnou sestričkou.
O túžbe IV
Púšťaš sa, vzdávaš sa vášni
padáš do vzduchoprázdna
nezabudni, smútky a strasti zhasni
a nech je čaša rýchlo prázdna
túžba píše veľký riadok
nával slastných zimomriavok
drobný šperk ti blikne z nosa
roztápam ťa...
tam nižšie náhle padla rosa
je to ako na slnečných siestach
keď dotknem sa na správnych miestach
ako ochutnávka morských pochutín
sme pred záplavou telesných tekutín
tak veľmi ma to s tebou baví
vábiš dychom, hlasom, zmocňuješ sa,
daj pozor, rozum vyletí mi z hlavy
ako malé deti pohrajme sa-
-čo nikdy nechcú dospieť
chcú slobodu, chcú rozlet
no je radosť stratiť voľnosť krídel
pre nehu ženských osídiel
už počuť hlasy hladných nýmf
poďme spolu na Olymp.
O túžbe V
ako žensky vonia aviváž ti na priesvitnej blúzke
ako všetko je mi zrazu úzke
ako pekne začne spievať teplý vánok
keď moje pery oblažia tvoj spánok
jak prestanem byť bludným pútnikom
keď prikryjem ťa nežným dotykom
ako dobre mi zas zdravie slúži
keď ti k nohám kladiem kopec ruží
ako chvatne zoskakujem z túlavého voza
keď ti naskakuje husia koža
tak ľahko spolu dýchajú naše dva svety
a vášeň umlčí ťa vprostred vety
spolčíme sa v tajnom spolku
všetko ide bez okolku
ako keď po večeroch koncertuje vtáčik
láska nemá žiaden háčik
tvoj krk je vrchol zmyselnosti
zabúdam na všetky povinnosti
ako keď náhlivo si odhadzuješ tažkú vestu
ako keď dáš zbohom bezduchému právnickemu textu
už reproduktor spúšťa naše hity
a bleskovo v nás zovrú city
chvíľku pohraješ sa so zrelými čerešňami
urobíme kyticu si z našich prepletených dlaní
len jazyk mi po tvojom ešte tíško žobre
lebo ty vieš robiť všetko tak veľmi dobre
roztekám sa ako vosk
keď roztopí ho sviečka
odrazu tak rýchlo dýchaš
máš privreté viečka
keď zosilnie na plameň
bude so mnou rýchly amen
jak teraz, aj pred dalším novým číslom
zaľúbim sa každým svojim zmyslom
zapáľme si viacej sviečok
navzájom si, iba sebe
vystupňujem do najvyšších priečok
nekončiacu vášeň v tebe
dám zo svojho citu všetko
vyprázdnim ho plné vrecko
skončím s pretočeným kompasom
len prsty uviazli ti vo vlasoch
každá moja bunka otáča sa
za tebou
ako hladné kvety na šírych poliach slnečníc
ty si moje všetko
a ja bez teba som nič
a tak pripútaš ma k známej téme
že najkrajší cit je láska k žene.
O vzťahoch
Ďalej do tých vzťahov skáčem,
a keď skončia, veľa plačem.
Mám to ale zvláštne chute,
spomienky su veru kruté.
Už to tak v tých vzťahoch chodí;
s tým, kto sa ti páči,
často neplávaš na jednej lodi.
A s tým, ku komu nemáš sympatiu plnú,
chytíš zväčša správnu vlnu.
Plačem z lásky k ženám, za ne,
je to snáď už zakázané?
Veď na celé kolo ľúbiť, je viac než umrieť,
než len platiť dane.
Svet sa zbláznil, isté to je,
čo tvoje je, už nieto moje.
Postavte ho na prachoch,
silných, chladných čumákoch!
O (ne)komunikácii
Máš všetko, čo ti treba?
Povedal som niečo? Ublížil?
Nerobím niečo, čo ti chýba?
Nejak som ťa ponížil?
Premýšľam, hľadám, povieš mi?
Kto vymyslel tú chorobu?
Hryzie, klame, trýzni,
a lásku tak posiela do hrobu.
Srdce mi po tebe prahne,
však bezmocné mám dlane,
keď zas márne hľadám,
čo na čele máš napísané.
O koncoch
Keď prejdete si ťažkým vzťahom,
chce sa vám len ležať ladom.
Nič nerobiť, nesnažiť sa,
a vo výčitkách topiť sa.
Nemať ženu, deti, len kus chleba,
žiť si v kľude len pre seba.
Keď je duša pohmoždená,
môžeš za to ty, či žena?
A tak veru lepšie je mi,
žiť si v sladkom odpustení.
Chce to čas a lásku v tebe,
potom sa dá vrátiť k sebe.
Postrehy z nadhľadu
Páči sa mi Heinrich Heine,
dnes už to snáď nie je tajné.
No od zajtra už píšem vážne, ako A. P. Čechov,
tak ako my obidvaja, pod jedinou strechou.
Ako miešať hrušky s jablkami,
je súžitie so ženami.
Moje milé ženy, stále niečo riešite,
preto občas lepšie je mi, byť pred vami v úkryte.
Neprísluší slabochom,
čeliť ženským vrtochom.
Ona ja už passe,
cítím v svojom hlase.
Zmizne znovu v čase,
príde iná zase.
Čoby vôňa jarných kvetov,
chcem už chodiť s ďalšou tetou.
A láska speje k otázniku,
ako my dvaja na Titaniku.
Keď vrátila sa od mora, doniesla mi rybičku.
Ten malý symbol plodnosti, mal priniesť veľa radosti.
Taký malý náznak, že už by sme zakrátko,
si mohli urobiť, naše letné dieťatko.
Pred rokom sme sa dokopy dali,
a zbavili sa trudu,
a potom sa milovali,
a zaháňali nudu;
ej veru, pred rokom sa nám to žilo,
keď to medzi nami po prvýraz zaiskrilo.
No potom príliš nechal som si šliapnuť na prsty..
A keď som zas chcel nájsť našu rovnováhu,
narazil som žiaľ na tvoju tvrdú hlavu.
Dnes bude hore až do rána,
moja duša rozorvaná.
Veď keď môžu všetky dámy,
ja tiež mám právo,
byť nevyrovnaný.
Všetok cit a lásku v sebe,
tak veľmi by som chcel dať von,
dať ju denne iba tebe,
milujem ťa na betón.
Či je v tričku, a či topless,
nemá vplyv na moju bolesť,
jak ju zase ukecať,
Cyrano de Bergerac?
To rozum so srdiečkom hrá sa,
keď ti v hlave začne hlodať
hnedovlasá krása.
Jak skromnosti pred konzumom,
daj prednosť srdcu pred rozumom.
Chcel by som zas dievča s jamkou v líčku,
a v nose malú náušničku.
Prebozkávať celú cestu
a kričať: 'Ľúbim ťa!" na plnú električku.
Často nás tie ženy súdia,
my Strelci sme hrozní ľudia.
Mám knihy, už nie som sám,
aj keď nemám lásky prívod,
a chce sa mi znovu žiť
svoj obyčajný život.
Postrehy o depresii
A tak si na ňu nejak zvykneš,
lebo vieš, že jej už neunikneš.
Depresia nikdy více,
padajú z nej nohavice.
Ak nestane sa malý zázrak,
stretneš ju raz v metastázach.
Bude trochu iná, nová,
keď príde k tebe znova.
A tak si chvíľu pekne hovej,
v tej náruči Morfeovej.
Ako prešiel celý rok,
mal som chuť na Dívčí skok.
Zmes radosti, smútku a zlosti,
a hlava plná pochybností,
ktovie čo sa to tam ešte skrýva,
či obluda, alebo zmija,
možno by len stačila,
malá lobotómia.
Postrehy o veršoch
Tak si píšem básne do zásoby,
keď nemám úkryt u žienky.
Miesto smútku, miesto zloby,
zbalím na ne roštenky.
A tie verše, to nie sú žiadne skvosty plné metafor,
no láske svieti zelená, kričí semafór.
